Mníšek nad Hnilcom
Základné informácie :
Okres: Gelnica
Región: Košice - okolie
Súradnice: 48°48´15"S 20°48´17"V
Rozloha: 39,44 km²
Počet obyvateľstva: 1 708 (k 31.12.2011)
Starosta: Ing. Ľudovít Kujnisch
Webová stránka obce: www.mnisek.sk
Obec Mníšek nad Hnilcom leží vo Volovských vrchoch pri ústí Smolníckeho potoka do rieky Hnilec. Prvá písomná zmienka je z roku 1243, kedy sa tu spomínajú pustovne mníchov. V chotári obce sa ťažili železné rudy a medené rudy s obsahom zlata. Postupne sa z obce stalo poddanské banské mesto s vlastným erbom a banským úradom. Ťažené rudy boli v blízkosti baní spracované v menších hutách s hámrami a neskôr aj vo vysokej peci železných rúd. Vo východnej časti na hranici so Smolníckym chotárom existovali staré bane na medenú rudu s obsahom striebra a zlata, na lokalite Fichtenhübel, s úvodnou Raky stôlňou. Ťažba tu zanikla koncom 19. storočia. V druhej polovici 19. storočia po podrobnom prieskume sa začalo so stavbou nového ťažobného závodu, avšak ešte pred obnovením ťažby došlo k jej útlmu.
Čo môžete vidieť v obci Mníšek nad Hnilcom a v jeho blízkom okolí :
Bývalý most úzkokoľajky
Pri železničnej stanici obce sa nachádza oceľový most ponad rieku Hnilec, ktorý je pozostatkom po bývalej úzkokoľajovej dráhe Gelnica – Mníšek nad Hnilcom – Smolnícka Huta. Most bol postavený v 19. stroročí ako ešte drevený most pri sútoku Hnilca a Smolníckeho potoka. Po nehode začiatkom 20. storočia, keď pod váhou lokomotívy sa most preboril a lokomotíva aj s osádkou spadla do vody, bol most nahradený dnešným železníčným mostom. Trať je známa aj tým, že tadiaľ premával parný rušeň rady U 36.003 nazývaný „Katka“. Tento parný rušeň vyrobili v továrni Hagans v Erfurte v roku 1884. Z výroby sa dostal priamo na úzkorozchodnú trať Gelnica – Smolnícka Huta, kde slúžil dlhých 54 rokov až do roku 1938. Potom ho do roku 1950 presunuli na trať Hronská Breznica - Banská Štiavnica, od 1950 až do 1965 premával opäť na svojej pôvodnej gelnickej trati. V roku 1965 ho však zrušili a využíval sa iba ako vykurovací kotol. Nakoniec v roku 1974 skončil ako exponát v Rušňovom depe v Spišskej Novej Vsi na podstavci. Našťastie, pomník nebol jeho konečnou stanicou. V roku 1990 putoval z pomníka do železničných opravovní a strojárni v Českých Veleniciach. Po rozsiahlej rekonštrukcii sa v plnej kráse predstavil 7. mája 1991 na trati Detskej železnice v Čermeli. V súčastnosti mostom prechádza modrá turistická trasa, ktorá vedie až na výhľadový vrch Kloptáň (1153mn.m.).
Východiská turistických chodníkov na Kloptaň a okolité rekreačné chaty
Mohutná hradba Volovských vrchov, súčasť Slovenského rudohoria, rozsiahle, vyše 1 300 metrov výšky dosahujúce pohorie sa tiahne od Košíc na východe až po Dobšinú na západe. Hlavný hrebeň pohoria patrí ku najdlhším východoslovenským hrebeňovkám a jeho prechod patrí ku nezabudnuteľným zážitkom aj vďaka pohľadu, ktorý ponúka jeden z vrcholov hrebeňa, 1 157 metrov vysoký Kloptaň. Masív Kloptane leží v podcelku Kojšovskej hole, pričom je výrazne viditeľný ako zo severnej strany - z údolia Hnilca, tak aj z juhu, od Bodvy. Patrí medzi najnavštevovanejšie vrcholy pohoria, a to z dvoch príčin. Jednak sa z neho ponúka nádherný výhľad na široké okolie, ktorého kvalitu umocňuje výhľadová veža, postavená v roku 1999, jednak je relatívne ľahko (aj keď nemenovaný známy odborník na túto oblasť tvrdí, že vo Volovských vrchoch nie ľahkej túry) dostupný. Svoje nepochybne zohráva aj prostredie okolia vrcholu. Človek sa naň musí prepracovať najskôr cez hlboké lesy, kde nie je problém stretnúť čosi zo živočíšnej ríše. Na samotnom hrebeni je však pod vrcholom síce zarastajúca, ale predsa len lúčnatá pasáž s kríkmi čučoriedok a voňavými horskými trávami. Kloptaň je od roku 1993 vyhlásený za Prírodnú rezerváciu na ploche vyše 27 hektárov. Územie rezervácie predstavuje vrcholové lesné spoločenstvá na juhovýchodných a severovýchodných svahoch Kloptaňa, s prevažujúcimi porastmi buka, javora horského a početným zastúpením jedlín. Pozoruhodný je výskyt vzácneho kosatca sibírskeho.
Prístup: Vrchol Kloptaňa (1 153 m) je dostupný zo všetkých smerov. Najrýchlejší a najkratší je výstup po zelenej značke z Mníška nad Hnilcom (419 m). Zo železničnej stanice vedie chodník najskôr miernym stúpaním lúkami, neskôr postupne naberá na strmosti, vchádza do mladiny a postupne stúpa lesnou cestou vo vysokom ihličnatom lese až do lúčnatých partií v okolí Hutnej hole (1 094 m, 1 a 3/4 h). Z nevýraného sedla začína výstup po bočnej rázsoche hlavného hrebeňa na hlavu Kloptaňa, v závere miestami strmý, ale pohodlne zvládnuteľný, až na vrchol (2 a 3/4 h). Východiskom z južnej strany je Medzev (315 m). Odtiaľ sú dve možnosti výstupu, kombinované s hrebeňovkou Volovských vrchov. Prvá výstupová trasa vedie po žltej značke úbočiami južnej bočnej rázsochy, po nenáročných lesných cestách, ale zdĺhavo do sedla Tri studne (969 m, 2 a 3/4 h). Tu sa chodník napája na čerevnú hrebeňovku, kotrá vedie západným smerom. Nenáročná hrebeňová húpačka vedie peknými scenériami až na lúčky v okolí Ovčinca (1 012 m). Tu chodník klesne na kótu 985 m, aby vzápätí pomerne prudko vystúpil na vrchol Kloptaňa (4 a 1/4 h). Drhá možnosť z Medzeva je náročnou túrou, modrá značka vedie turistov lesnými cestami do sedla Jedľovec (837 m, 2 a 1/2 h). Tu chodník nadväzuje na červenú hrebeňovku, stáča sa doprava a prudko stúpa orientačne náročnými rúbaňami až na výhľadovú Zbojnícku skalu (1 147 m, 3 a 1/2 h). Nasleduje krátke klesanie, rovný hrebeňový úsek a záverečný prudký výšvih na vrchol Kloptaňa (4 a 1/4 h).
Zaujímavosti okolia: hrebeň Volovských vrchov - Kojšovská hoľa (1 246 m), Osadník (1 186 m), Pipitka (1 225 m), kúpele Štós, technické pamiatky v Medzeve a Smolníku, Úhornianske jazero, hrebeň Hnileckých vrchov.
Tolerančný evanjelický kostol z r. 1787. Motívy baníkov s erbmi zdobia časť organovej skrine
V ústrednom súpise pamiatok je vedený pod č. 681. Nachádza sa nad križovatkou a vedie k nemu cesta nazývaná Kostolná cestička, ktorá nebola vždy taká široká, otvárala sa len v nedeľu a slúžila len pre tých, čo šli do kostola. Pozemky pod kostol darovali: Jakob a vdova R. Theiszová, Christian Stark, Gaspar Wenczel a Friedrich Lerch. 5. júla 1785 bol schválený stavebný pozemok a 22. októbra 1785 bol položený základný kameň. Peniaze a povozy na stavbu kostola poskytli zámožnejší obyvatelia, ale na stavbe sa podieľali aj chudobnejší. Stavba utešene rástla a 11. októbra 1789 bol nový kostol farárom Johannom Reissom slávnostne vysvätený. Bol postavený v klasicistickom štýle typu tolerančných chrámov bez veže a s vchodom smerom na západ. Je riešený ako jednoloďový priestor s presbytériom s oblým uzáverom. Hlavná fasáda je s portálom a vysokým štítom. V roku 1901 na želanie farára F. Wittchena a veriacich bola dostavaná veža v barokovom štýle. Mala byť vyššia, ale jej výšku ovplyvnili finančné prostriedky.
Kostol je 37 m dlhý, 16 m široký a 12 m vysoký. Vo vnútri kostola sa nachádza klasicistický pôvodný oltár, ktorý spolu s krstiteľnicou dal zhotoviť Mathias a Anton Keil v roku 1792. Krstiteľnica bola vyhotovená v podobe anjela nesúceho misu. Pôvodnú krstiteľnicu nahradila terajšia, ktorú kostolu venovala Mária Kane v roku 1961. Oltár bol obnovený v roku 1969. V jeho spodnej časti sa nachádza pôvodný predelový obraz Poslednej večere. Motívom hlavného obrazu je Kristus, modliaci sa v Getsemanskej záhrade na Olivovej hore, ktorého prichádza posilniť anjel. Obraz namaľoval I. Revesz v roku 1901. Nad obrazmi sa nachádza Božské oko, ktoré symbolizuje stálu prítomnosť Ducha Svätého. Nad oltárom je nápis: „Ein feste Burg ist unser Gott!” (Pevný hrad je náš Boh). Na klasicistickej kazateľnici je vyobrazený motív rozsievača, ktorý symbolizuje zasievanie Božieho slova do myslí veriacich a socha anjela s desatorom z roku 1787. Zo zvláštností v interiéri treba spomenúť Bibliu pod oltárom od Amalie Scholtzovej z Philadelfie z roku 1882. Vedľa sakristie je na stene tabuľa s menami 29 občanov Mníška padlých v I. svetovej ktorú dal vyhotoviť cirkevný zbor z milodarov pozostalých. Vedľa malých dverí sa nachádza erb rodiny von Schneiderovcov, ktorá najväčšou mierou prispela k výstavbe kostola. Pôvodne bol erb umiestnený na oltári, čo bolo podmienkou finančného príspevku, ale po renovácii oltára bol preložený na dnešné miesto. Vedľa erbu je banícka zástava, ktorú kostolu venovala rodina Zavatzká. Organ je z roku 1912 a má 300 píšťal.
Vo zvonici sa nachádzajú tri zvony. Pôvodné dva boli počas I. svetovej vojny zrekvírované a roztavené. Veľký z roku 1910 s priemerom 104 cm a váhou 808 kg, stredný s priemerom 99 cm a váhou 425 kg a malý zvon s priemerom 78 cm vážiaci 275 kg, posledné dva z roku 1925. Kostol bol viackrát renovovaný. Nad vstupnými dverami je poďakovanie Loize Meyerovej, ktorá v roku 1926 prispela sumou 20 000 Kčs na renováciu. Kostol bol renovovaný aj v roku 1969 a 1985. Vo vstupnej hale sú mená farárov s dátumami ich pôsobenia.